PIESEŇ PIESNÍ

POČIATOČNÉ HĽADANIE A USPOKOJENIE (1,2—2,7)Obrázok

Táto časť je kľúčovou časťou Piesne piesní. Nachádzame v nej všetky duchovné zásady. Načrtáva všetky budúce zážitky. Poučenie, ktoré nasleduje, nie je niečím novým, ale predstavuje dôkladné zopakovanie už známych skutočností.

Duchovné skúsenosti v prvej časti sú jednoduché a bez prekážok. Zdá sa, že prvé zasvätenie a zjavenie býva obyčajne jednoduché a bez problémov. Takéto zasvätenie a zjavenie však nemusí byť úplne spoľahlivé. Je potrebné, aby prešlo ohňom. Táto časť naznačuje, aké duchovné zážitky budú nasledovať v budúcnosti. Po tejto časti bude všetko vystavené skúške a bude odhalená pravda. Keď človek prežíva určitú skúsenosť prvý raz, dojem nebýva hlboký. Druhýkrát môže byť zážitok silnejší a výraznejší, ale nemusí byť rovnako príjemný ako ten prvý. Napriek tomu je ten istý, ako ten pôvodný: stále sa nesie v znamení lásky.

Skúsenosť opísaná v tejto časti je obdobou “Cesty svetla” z knihy Duchovné príboje. Takisto má blízko k “fáze duchovnej obrody” z knihy Štyri stupne duchovného života. Môžeme sa o tom presvedčiť na základe vlastnej skúsenosti.

I. TÚŽBA (1,2-3)

Verš 2 hovorí : “Zľúbaj ma bozkami svojich úst, lebo tvoja láska je lepšia ako víno.” Bozky, ktoré sú tu predmetom túžby, sú iné ako otcovský bozk na šiju (L 15,20). Otcov bozk bol znamením odpustenia a každý, kto patrí Pánovi, už taký bozk dostal. V Piesni piesní sa dôraz kladie na lásku medzi veriacimi a Pánom. Prirodzeným sprievodným znakom takejto lásky je odpustenie. Preto tu o odpustení nie je ani zmienka. Pieseň piesní sa nezaoberá tým, ako sa z hriešnika môže stať veriaci človek, ale tým, ako veriaci naplnený túžbou nachádza uspokojenie. To si musíme uvedomiť, skôr ako sa budeme usilovať porozumieť prvej časti textu.

Nevieme, ak dlho trvá, kým sa v spasenom človeku prebudí túžba. Vieme však, že táto túžba sa prebúdza pôsobením Ducha svätého a spasená osoba začína hľadať Pána.

Keďže že hľadajúci v Piesni trpí hladom aj smädom, inštinktívne vyriekne: “Zľúbaj ma bozkami svojich úst!” Nehovorí, na koho sa obracia, ale na mysli má iba jediného: toho, koho hľadá. Až doteraz bol vzťah hľadajúcej osoby k Pánovi všeobecný a ona s tým bola hlboko nespokojná. Teraz dúfa, že s ním bude mať osobnejší, užší vzťah. Preto túži po “bozku”, ktorý je osobným prejavom lásky. Nie je možné bozkávať dve osoby súčasne. Bozk je výrazom osobného vzťahu. Navyše tieto bozky nie sú bozkom na tvár ako Judášove (Mt 26,49), ani na nohy ako bozky Márie (L 7,38 a 45). Sú to “bozky jeho úst” - prejavy osobného zaľúbenia. Všeobecný, neurčitý vzťah už hľadajúcu osobu nemôže uspokojiť. Túži po osobnom vzťahu, takom, aký nemá nikto iný. Takáto vnútorná túžba je základným predpokladom každého rastu. Duchovné povznesenie sa nedá oddeliť od hľadania vychádzajúceho z hladu a smädu. Ak Duch Svätý do veriaceho nevložil skutočnú nespokojnosť so všeobecným charakterom jeho vzťahu k Bohu a túžbu nájsť osobnú náklonnosť, potom sa nedá očakávať nijaký hlboký vnútorný zážitok s Pánom. Základom všetkých budúcich zážitkov je naliehavá túžba. Ak nehladujeme, netrpíme smädom, potom sme schopní spievať poetickú pieseň, nebude to však Pieseň piesní.

Hľadáme, pretože sme dostali víziu. Duch Svätý nám ukázal obraz, ktorý obyčajní ľudia nevidia. Po tom, ako sme také zjavenie dostali, zisťujeme, že “tvoja láska je lepšia ako víno”. Preto túžime po bozkoch jeho úst.

Pánova láska je skutočne lepšia ako víno. Duch Svätý ukazuje, že nič z toho, čo nám prináša radosť, povznesenie ani vzrušenie, sa nevyrovná jeho láske. Nič na svete sa jej nevyrovná. Môže niekto, kto poznal a okúsil Pánovu lásku, nájsť vo svete niečo, čo by sa s ňou dalo porovnať?

Verš 3 hovorí : “Vzácna je vôňa tvojich olejov, tvoje meno je ako jemný olej. Preto ťa devy milujú.” Pane, ty si pomazaný. Boh ťa pomazal Duchom svätým a od neho si prijal rôzne oleje. Nielen Boh cíti tvoju vôňu, cítime ju aj my. Od nikoho sme o nej nepočuli, nikde sme ju nevideli. Zrazu nás zasiahol pôvab a vôňa tvojho oleja.

“Najčistejším olejom je tvoje meno.” Pane, máš meno, ktoré nás priťahuje. Prostredníctvom neho nám pripomínaš, že Boh už prišiel. Olej bol vyliaty! Ty si zomrel. Áno, olej bol vyliaty! Aké vzácne je meno Ježiš! Kto dokáže vychutnať jeho lahodnú chuť až do dna?

“Preto ťa devy milujú.” Milujú ťa kvôli tebe samému (olej) a kvôli tvojmu menu (vyliaty olej). Milujú ťa pre teba samotného a pre tvoje meno. Nemôžeme sa zamilovať do práce či do moci. Môžeme sa zamilovať len do osoby, do osobnosti. Milujeme ťa a sme tebou a tvojím menom priťahovaní. Napriek tomu, že sme ešte úplne neokúsili tvoju lahodnú chuť, to, čo sme okúsili, stačí, aby sme ťa milovali. Zjavenie Pánovej osoby nevzbudzuje u človeka iba chválu, ale aj lásku. Začiatkom lásky k Pánovi je to, že človek uvidí jeho osobu.

Devy tu predstavujú družky dievčiny, rovnako čisté a vrúcne pri hľadaní Pána. Dievčina sa na tejto duchovnej ceste nenachádza sama. Je súčasťou väčšej skupiny.

II. NASLEDOVANIE (1,4)

Verš 4 hovorí : “Tiahni ma za sebou, pobehnime!” Napriek tomu, že po Ježišovi túžime a sme ochotní ho hľadať, nevyhneme sa pocitu nedostatku síl. Sila, s ktorou nasledujeme Ježiša, nie je mocná sila Ducha, ktorá by nám bola daná raz navždy. To, čo nás priťahuje, je skôr Pánova vlastná krása a vznešenosť. Jeho moc priťahovať je našou silou nasledovať ho.

Ak nás potiahneš ty, Pane, “pobežíme za tebou”. Bežať s niekým znamená ustavične ho nasledovať. Sila pre beh s Pánom pramení z toho, že on nás ťahá. Treba si uvedomiť, že nikto neprichádza k Pánovi sám od seba. Keď sme boli hriešni, potrebovali sme, aby nás Boh pritiahol, prv ako sme k nemu vôbec mohli prísť. Podobne, keď sme sa stali veriacimi, potrebujeme, aby nás Pán ťahal, keď sa za ním rozbehneme.

A tu vidíme vzťah medzi jednotlivým veriacim a ostatnými veriacimi. “Ja” som ťahaný, ale “my” bežíme za Pánom. “Ja” som bol privedený do komnát, ale “my” sa budeme radovať a tešiť. Ak jednotlivec získa Pánovu milosť, aj ostatní ňou celkom určite budú ovplyvnení.

III. SPOLOČENSTVO (1,4)

Verš 4 pokračuje: “Kráľ ma uviedol do svojich komnát” (Roh). Vidíme, že prosba dievčiny je vypočutá: “Kráľ ma uviedol do svojich komnát”. “Komnata” je aj “skrýša” (Ž 91,1), spálňa. Nikoho, s kým nie sme dôverní priatelia, nepustíme do svojich “komnát”. Ak kráľ uvádza dievčinu do svojich komnát, znamená to, že ide o začiatok spoločenstva a zjavenia. V komnatách dievčina spoznáva spoločenstvo, aké dosiaľ nepoznala. A navyše začne objavovať niečo, čo nikdy predtým nevidela.

Slovo “kráľ” naznačuje, že skôr, ako Pána spoznáme ako svojho milovaného, musíme ho spoznať ako kráľa. Život v zasvätení vždy predchádza životu v láske a zážitok naplnenia vždy príde až po tom, keď sa zasvätíme. “Kráľ uviedol ma do svojich komnát.” Dievčina svojho spoločníka najprv spoznala ako svojho kráľa a kráľ jej teraz odhalí tajomstvo komnát.

Spoločníci dievčiny teraz môžu pozdvihnúť hlavy, pretože sa im otvára budúcnosť, ktorá je neohraničená. Len čo príde skúsenosť komnát, život lásky sa naplní nádejou. Vedia, že ak Boh dielo začal, určite ho aj dokončí (Fil 1,6). Preto hovorí : “Nech jasáme a radujeme sa z teba, nech spomíname tvoju lásku viac než víno.” Tieto slová sa týkajú budúcnosti. Skúsenosť, ktorú títo ľudia získali, ich napĺňa nádejou do budúcnosti (porovnaj Pr 23,35 ako príklad hľadania v súvislosti s opojnosťou vína).

“Právom ťa devy milujú” by sa malo prekladať ako “milujú ťa úprimne. Vyjadruje to, že ich láska pramení z čistého svedomia (1Tim 1,5).

V. ZJAVENIE VO VNÚTORNÝCH KOMNATÁCH (1,5-7)

Verš 5 hovorí : “Čierna som, ale pôvabná , dcéry jeruzalemské, sťa stany Kédaru, sťa stanové závesy kmeňa Šalma.” Kto sú tie “dcéry jeruzalemské?” Interpretujeme báseň, preto Jeruzalem, o ktorom sa tu hovorí, nie je pozemský Jeruzalem, ale Jeruzalem nebeský. Keďže sa teda dcéry jeruzalemské nachádzajú v nebeskom Jeruzaleme, musia to byť dcéry spasené. To, že ich nazýva “dcérami”, znamená, že ich splodil sám Boh. Nehľadajú však priveľmi usilovne. Sú to chladní, nevedomí a ľahostajní ľudia. Hudson Taylor povedal: “Zdá sa, že sú spasení, ale možno nič iné, ako spasení”.

“Čierna som, ale pôvabná.” Prvým dôsledkom pobytu v komnatách je zistenie vlastnej čiernej farby. Bez zážitku nasledovania neexistuje ani možnosť odhalenia skutočnosti. Teraz sa dievčina vidí taká, aká je. Možno po prvý raz uvidela vlastnú farbu. Nezmenila sa, bola takou už predtým. Čierna farba vypovedá o všetkom, čo sa nachádza v Adamovi. Našťastie dievčina zároveň zisťuje, že je prijatá v Synovi Božej lásky. Preto hovorí : “Čierna som, ale pôvabná.” Pôvab tu sym­bolizuje prijatie v Synovi Božej lásky.

,,Ako stany Kédaru, ako stanové závesy kmeňa Šalma”. “Kédar” predstavuje tmavú komnatu, byť “ako stany Kédaru” znamená byť zvonku čierny a nepekný. Ak sú "stanové závesy Šalamúnove" z jemného plátna, potom musia predstavovať Kristovu spravodlivosť. Spra­vodlivé skutky, ktoré sa spomínajú v Zjavení 19,8, znamenajú spravodlivosť svätých, ktorá pochádza zo skutkov Ducha Svätého. Pieseň piesní je však v Starom Zákone, a preto nemá súvislosť so spravodlivosťou svätých. Takéto závesy by mali byť v chráme. Výraz ,,ako závesy Šalamúnove” súvisí s vnútornou krásou, čiže s krásou človeka pred Bohom.

Verš 6 hovorí: “Nehľaďte na mňa, že som počerná, že ma opálilo slnko! Synovia mojej matky hnevali sa na mňa (sa rozpálili hnevom proti mne -- Roh), urobili ma strážkyňou viníc, svoju vlastnú vinicu som neustrážila."

Výraz “slnko” má v pôvodnom texte konkrétny význam. Prostredníctvom Božieho osvietenia v komnatách dievčina poznáva, že je čierna. Preto nechce, aby sa na ňu niekto pozeral. Taký je jej momentálny duševný stav. Človek môže chcieť skrývať sa pred ostatnými, pokiaľ v ňom Duch Svätý nevykoná svoje hlboké dielo. Ale len čo Duch dostatočne zapôsobí, človek sa už neusiluje pred ostatnými čokoľvek zatajovať. V tej chvíli je výzor dievčiny pred ľuďmi rovnaký ako pred Bohom. Výsledkom je ochota priznať sa: “...som počerná, že ma opálilo slnko."

“Synovia mojej matky sa rozpálili hnevom proti mne.” Verš nehovorí “synovia môjho otca”, ale “synovia mojej matky”, pretože matka predstavuje princíp zasľúbenia, ktorý je princípom Božej milosti. List Galatským 4,26-28 hovorí, že horný Jeruzalem je našou matkou a my sme ako Izák deťmi zasľúbenia. “Synovia mojej matky” sú tí, ktorí sa stali Božími deťmi podľa princípu Božej milosti.

“Synovia” predstavujú niečo objektívne. Synovia, o ktorých sa tu hovorí, dobre poznajú učenie aj všeobecné pravdy a do určitej miery predstavujú autoritu. Láska dievčiny k Bohu a sebadisciplína, ktorú získava v komnatách, prináša zmenu v jej práci. Synovia jej matky ňou začínajú opovrhovať a rozhnevajú sa na ňu.

“Urobili ma strážkyňou viníc, svoju vlastnú vinicu som nestrážila.” Najprv sa tu vyskytujú “vinice” v množnom čísle. Založili ich ľudia. Druhá vinica, ktorá sa tu nachádza, je v jednotnom čísle. Tú založil Boh. “Urobili ma strážkyňou viníc.” To bolo jej pôvodným povolaním. Ale po tom, ako ju Boh osvietil a konal na nej svoje dielo, uvedomila si márnosť svojho predchádzajúceho úsilia -- konala iba to, čo jej prikázal človek, nie to, čo jej určil Boh.

Verš 7: “Povedz mi ty, ktorého miluje moja duša, kde pasieš stádo, kde mu dáš odpočívať na poludnie? Prečo si mám zahaľovať tvár (byť ako zahalená pobehlica -- Roh) pri stádach tvojich druhov?” Miluje je sloveso. Slovo pobehlica môže označovať ženu, ktorá blúdi.

Už v komnatách dievčina zistila márnosť svojho konania. Teraz si uvedomuje, že potrebou kresťana nie je práca, ale osobné nasýtenie a odpočinutie. Pasenie súvisí s nasýtením. Odteraz bude dievčina hľadať iba nasýtenie a odpočinutie. Toto odpočinutie je dokonalým odpočinkom, pretože poludnie je vyvrcholením. Cesta spravodlivých je ako žiariaci lúč, ktorý svieti stále väčšmi až do okamihu, keď deň vyvrcholí poludním (Pr 4,18). Na poludnie je slnko v nadhlavníku. Keď ho dosiahne, jeho žiara už ďalej nesilnie. (Pán trpel od poludnia do deviatej hodiny dňa. Utrpenie na neho naplno dopadlo v jedinom okamihu. Nezvyšovalo sa postupne, ale hneď na začiatku prišlo v plnej intenzite.)

Prečo mám byť ako zahalená pobehlica pri stádach tvojich druhov?” Títo druhovia sú Pánovi druhovia. Stádo nie je však jeho stádom, ale stádom jeho druhov. Blúdiť znamená byť vystavená hanbe. Dievčina sa nachádza mimo stáda a musí sa pýtať: “Prečo mi nepovieš, kde nájdem nasýtenie a odpočinok? Hľadala som potravu a odpočinutie. Hľadala som už na mnohých miestach.” Pretože stáda jeho druhov ju zviedli z cesty a teraz sa jej vysmievajú a kritizujú ju, pýta sa: “Prečo si mi nepovedal, kade mám ísť, Pane?”

V. KRÁĽOV PRÍHOVOR (1,8-11)

V komnatách dievčina objavila tri veci: najprv spoznala Adamovu černotu a belosť Syna Božej lásky; ako druhé prostredníctvom Božieho pôsobenia pochopila márnosť vonkajšieho úsilia; ako tretie spoznala duchovný smäd. Pán odpovedá na jej žiadosť, chváli ju a dáva jej sľub.

A. Kráľova odpoveď (1,8)

Verš 8 hovorí : “Ak to sama nevieš, ty najkrajšia zo žien, vyjdi si po stopách oviec, popásaj svoje kozliatka pri pastierskych kolibách.”

Kráľ nazýva dievčinu “najkrajšia zo žien”. Tón slov “ak to sama nevieš” naznačuje, že ju Kráľ podľa všetkého napomína -- už by to mala vedieť sama. “Ak to sama nevieš, najkrajšia zo žien, "vyjdi si po stopách oviec.” Na jednej strane “stopy oviec” predstavujú kroky súčasných veriacich, ktorí tvoria jedno stádo, čiže cirkev. (Aj keď existuje množstvo oviec, ktoré sa nezhromažďujú v stáde a nie sú súčasťou cirkvi.) V stáde sa dá nájsť potrava a od­počinutie. Na druhej strane stádo predstavuje aj svätých z minulých generácií, ktorí zomreli a už nás predišli. Oni už našli potravu a odpočinutie. Aj my ich nájdeme, ak prídeme tam, kde boli oni. “Stopy” predstavujú skúsenosti.

Kozliatka (tu znamenajú mláďatá oviec - pozn. red.) nie sú dospelé ovce, pretože dievčina sama predstavuje ovcu. Nie sú ani súčasťou stáda, pretože aj dievčina sa nachádza mimo stáda. Kozliatka sú mladšie ako ona sama. “Popásaj svoje kozliatka pri pastierskych kolibách.” To jej má pripomenúť, aby vo svojom každodennom živote nezabúdala na svoje povinnosti voči kozliatkam a nezatvárala pred nimi vrátka len preto, že sa sústredí na svoje hľadanie potravy a odpočinku. Na to si musíme dávať pozor. Aj keď sami hľadáme duchovnú potravu a odpočinok, musíme plniť svoje povin­nosti voči nedospelým učeníkom. Nemôžeme jednoducho zavrieť dvere a venovať sa iba vlastnému sebazdokonaľovaniu. Inými slovami, dievčina sa môže nasýtiť a odpočinúť si práve tak, že bude sýtiť kozliatka!

Výraz “pastierskych kolíb” naznačuje, že ide o viacerých pastierov a viacero kolíb. Sú to vlastne pomocníci pastiera – tí, ktorí slúžia Pánovi. Pán chce, aby si pre seba našla miesto vedľa ostatných pastierov a aby pásla kozliatka medzi nimi. Na jednej strane má teda nasledovať zosnulých svätých v ich oddanosti, viere, vytrvalosti, dôvere, hľadaní Božej vôle, oddanosti modlitbe a po­dobne. Na druhej strane sa musí vo svojom každodennom živote starať o mladších vo viere, a tak plniť svoje povinnosti. Ani pri nasledovaní nesmieme zabúdať na svoje každodenné povinnosti.

B. Kráľova chvála a sľub (1,9-11)

Verše 9-11 znejú takto: "Prirovnávam ťa, moja milovaná, ku koňom pri vozoch faraónových. Pôvabné sú tvoje líca s ozdobami a tvoja šija s koralovými náhrdelníkmi. Zhotovíme ti zlaté ozdoby, striebrom posiate."

Slová "moja milovaná" možno preložiť aj "moja priateľka" (Roh) Slovo "kone" znamená v jazyku pôvodiny "dobré kone". Všetky kone v Šalamúnovej dobe pochádzali z Egypta (1 Kr 10,28-29). Deviaty a desiaty verš opisujú prirodzenú krásu dievčiny. Verš 11 opisuje Božie dielo a krásu, ktorá pochádza od Boha.

Uvedené tri verše hovoria o šiestich veciach: 1) o koňoch, 2) o prí­veskoch na tvárach, 3) o náhrdelníkoch, 4) o krku, 5) o zlatých ozdobách 6) posiatych striebrom. Preberieme všetko podľa poradia:

l. Kone

Charakteristickou vlastnosťou koní v Biblii je ich rýchlosť. Žalm 147,10 hovorí o “sile koní”. Kone pri vozoch faraónových znamenajú tie najlepšie kone. V duchovnom jazyku predstavujú rýchlosť a svižnosť. Kôň je symbolom prirodzenej rýchlosti. Je rýchly a prudký, pretože je silný. Túto vlastnosť môžeme porovnávať s “behom” vo verši 1,4. Dievčina je rýchla, ale jej rýchlosť je iba prirodzenou rýchlosťou.

2. Líca

Krása osoby často závisí od tváre. Preto tvár a líca predstavujú najkrajšiu časť tela.

3. Líca s ozdobami

Ozdoby alebo prívesky majú skrášliť tvár. Zaplietajú sa aj do vlasov. Vlasy predstavujú prirodzenú silu. Ukazuje to, že krása dievčiny sa odvodzuje od jej prirodzenej sily a tou sa rozumie prirodzená dobrota.

4. Šija

Ozdoba na šiji predstavuje prirodzenú miernosť dievčiny. Šija bola nepoddajná, ale teraz je na nej náhrdelník. Naznačuje to jej prirodzenú poslušnosť. Neozdobený krk predstavuje tvrdohlavosť.

Verš 9 prirovnáva dievčinu ku koňom a verš 10 vysvetľuje dôvod takéhoto prirovnania. Je totiž rýchla vďaka svojej prirodzenej sile a poslušnosti. Napriek tomu, že zjavenie v komnatách ju priviedlo k duchovnému nasledovaniu, jej prirodzená sila a poslušnosť stále pôsobia. Je možné, že určitý pokrok je u mnohých ľudí spôsobovaný ich prirodzenou rýchlosťou! Verše 9 a 10 ukazujú, že dievčina je krásna, ale jej krása je prirodzená. Iba krása, ktorá pochádza od Boha, je pravou spanilosťou. Pán sľubuje dievčine dve veci: “Zhotovíme ti zlaté ozdoby, striebrom posiate”. Použitie prvej osoby množného čísla znamená kráľovský sľub. Duch Svätý nám tu pripomína Božiu trojicu.

5. Zlaté ozdoby

Zlatotepectvo je časovo náročná činnosť. Ozdoby predstavujú jemnú prácu, najjemnejší prejav Božieho života. V pôvodnom jazyku znamená toto slovo ozdobu podobajúcu sa korune. Je to kruh, koruna zlatých pletencov. Je to to isté slovo, ktoré označuje aj prívesky zdobiace tvár vo verši 10, a môžeme ho preložiť aj ako pletence. Nahradenie prirodzených pletencov vlasov pletencami zo zlata symbolizuje nahradenie našej prirodzenej sily Božou spravodlivosťou, Božím životom a Božou slávou. Ide o nahradenie toho, čo je z človeka, tým, čo pochádza od Boha.

6. Posiate striebrom

Striebro predstavuje vykúpenie. Ak sme pokrytí striebrom, znamená to, že sme zakotvení vo vykupiteľskom diele kríža.

VI. PRÍHOVOR DIEVČINY (1,12-14)

A. Vždy prítomný vnútorný Kristus (1,12-13)

Citujme verš 12: “Dokiaľ sedel Kráľ za svojím stolom, môj nardus vydával svoju vôňu.” (Roh) Biblia venuje zvláštnu pozornosť Šalamúnovej tabuli (1Kr 4,22-23; 10,5). Veta: “Dokiaľ sedel Kráľ za svojím stolom” znamená, že kresťan užíva Pánovo bohatstvo. Bohatstvo tu môžeme rozdeliť na dve kategórie: 1) hrubá a jemná múka, ktoré symbolizujú Pánov život a súčasne i Pána Ježiša samotného, 2) mäso, ktoré predstavuje Pánovo dielo a jeho smrť. “Dokiaľ sedel Kráľ za svojím stolom” ohraničuje dobu nášho hodovania a radosti. Vždy keď prichádzame ku kráľovmu stolu, ide o pokrm. My sme tí, ktorí jedia z Bohom prijatých obetí, čiže používajú to, čo Boh prijal. (V Starom zákone sa časť z obetovaného odkladala a používala ako potrava.)

Ako môžeme jesť z Bohom prijatej obete? Keď Boh hľadí na Pánovu smrť, vidí obeť zmierenia. Ak sa pozrieme na Pánovu smrť my, z nášho uhla pohľadu, vidíme nielen zástupnú obeť, ale aj zjednotenie. Len čosi to uvedomíme, získame vôňu a velebnosť. V prípade, že sme ne­pochopili, že Bohom prijatá obeť je naším potešením, nebudeme zasvätení a nebudeme mať ani velebnosť. Keď však spoznáme, že používame to isté, čo používa Boh, nardový olej pomazania sa vyleje automaticky. (Môžeme to vidieť na príbehu Márie.) Najprv Pán dáva nám a až potom my Pánovi vraciame. Najprv prichádza radosť a až potom prichádza aj zasvätenie.

Verš 13 hovorí : “Môj milý je mi myrhovou kytičkou, ktorá mi spočíva na prsiach.” Myrha symbolizuje utrpenie čiže kríž. Keď Pán umieral, ponúkli mu ocot, ktorý predstavuje trpkosť. Po jeho smrti Nikodém pomazal jeho telo myrhou, ktorá predstavuje smrť. Prsia v Biblii symbolizujú vieru a lásku (1Tes 5,8).

Verše 12 a 13 hovoria o Kristovi, ktorý v nás prebýva. Spoločné posedenie pri stole vo verši 12 pravdepodobne vyjadruje spoločné jedlo. Podmienkou, aby sme si mohli sadnúť k spoločnému stolu, je otvoriť dvere -- vnútorné dvere (Zj 3,20-21). Ak svoje vnútorné dvere neotvoríme, nemôžeme sedieť s Pánom pri jednom stole. Myrha predstavuje ukrižovaného Krista. Keď Kristus nie je s nami, musíme sa kontrolovať prostredníctvom viery a lásky. To je začiatok vnútorného spoločenstva. Po tom, ako sme boli uvedení do vnútorných komnát, po tom, ako sme uvideli Pánovu smrť, a po tom, ako sme sa skutočne zasvätili, začíname prežívať vnútorné spoločenstvo s ním. Ak otvoríme dvere svojho srdca, budeme sa z neho radovať a vznikne potreba pravého zasvätenia. Až vtedy budeme môcť pravdivo nasledovať trpiaceho a ukrižovaného Kris­ta. Nasledujeme ho prostredníctvom lásky a viery, ktoré v nás prebývajú.

B. Obliekame si vonkajšieho Krista (1,14)

Verš 14 hovorí : “Strapcom kvetov henny je mi môj milý v éngedských viniciach." Henna sa používa ako farba na nechty. Židovské ženy vozili hennu všade so sebou. Engedi, názov miesta v Judsku, znamená “žriedlo baránkov”. Je to miesto v púšti, kam utiekol Dávid (Joz 15,61-62; 1Sam 23,29). Slovo “vinica” by malo byť preložené ako “miesto hrozna”. Nenájdeme tu kvety vinnej révy. Tam, kde je hrozno, nie je ani jeden kvet. Toto miesto hrozna sa nachádza v divočine. Ak by sa tu objavil kvet, bolo by to priveľmi nápadné.

Verš 14 má väčší rozsah ako verš 13. Strapec henny, ktorý sa tu objavuje namiesto hrozna viniča, vyjadruje Kristovu odlišnosť, ktorá je zjavná a na ktorú sa kladie dôraz. Myrha spočíva na prsiach, a preto je skrytá pred pohľadmi. Vzťahuje sa teda na Krista prebývajúceho v nás. V tomto verši je Kristus vonkajšou ozdobou, dievčina vzala Krista na seba, “obliekla” si ho. Znamená to, že Kristus je vyznávaný pred vonkajším svetom. Pre ľudí je Kristus strapcom henny a prejavuje sa prostredníctvom dievčiny.

VII. KRÁĽOVA CHVÁLA (1,15)

Verš 15 hovorí: “Aká si krásna, moja milovaná, aká si len krásna! Tvoje oči – to holubice.” Táto chvála má dievčinu povzbudiť. Prvé “Aká si krásna” dievčinu povzbudzuje a druhé “aká si len krásna” velebí jej oči ako oči holubice. Oči holubice v básnickom jazyku znamenajú krásne oči. V duchovnom zmysle predstavujú duchovné videnie. Holubičie oči fungujú tak, že sa môžu sústrediť len na jeden predmet. Preto symbolizujú čistotu. Dievčina dostala zjavenie. Získala duchovné videnie. Na prsia si položila myrhu a má čisté srdce. Preto ju teraz môže kráľ chváliť.

VII. ODPOVEĎ DIEVČINY (1,16-2,1)

Verš 16 hovorí : “,Aký si krásny, miláčik môj, a aký spanilý.” Nie je iba krásny, ale aj spanilý. Tak dievčina odpovedá kráľovi.

“Aj naše lôžko je samá zeleň.” Dievčina dosiahla odpočinok, po ktorom túžila. Našla aj pastvinu. Tráva je lôžkom a lôžko je odpočinok. Zhoduje sa to so Žalmom 23,2: “Pasie ma na zelených pažitiach, vodí ma popri tichých vodách”. Aj stôl, o ktorom sme hovorili už predtým, má v sebe prvky odpočinku, ale dôraz je na potrave. Lôžko obsahuje i prvok nasýtenia, ale dôraz sa kladie na odpočinok. Neskúsenému pastierovi sa môže stať, že keď vyženie ovce na zelenú pastvinu, pasú sa bez prestania. Skúsený pastier dosiahne, aby si jeho ovce na zelenej pastvine aj ľahli. Majú nasýtenie i odpočinok súčasne.

Verš 17: “Cédre sú hradami našich domov a našimi krokvami cyprusy.” Céder je vysoký a silný strom. V Biblii predstavuje ľudstvo naplnené slávou. Mnoho vecí v Biblii je z cédrového dreva. Aj cyprusové drevo má veľmi široké využitie. Cyprus rastie na mieste zvanom “mesto smrti”. Židia sadili cyprusy vedľa hrobov. Cyprus je teda znamením Pánovej smrti.

Takéto sú teda súvislosti odpočinku dievčiny. Tráva symbolizuje všetko živé, všetko, čo v sebe má život a môže slúžiť ako potrava. Iba na takej tráve si môžeme oddýchnuť. Naším prístreškom je Pánov slávny príchod medzi ľudí a jeho smrť. V Šalamúnovom chráme sa nachádzali predovšetkým dva druhy dreva -- cédrové a cyprusové. Iba tieto dva druhy boli dostatočne dobrým materiálom pre Boží príbytok. My teraz môžeme spočinúť v Božom príbytku.

Verš 2, 1 hovorí : “Som ružou šáronskou, ľaliou údolí.” Tento verš nasleduje po verši 1,17. Nepochádza od kráľa, ale od dievčiny. Ak by ho vyslovil kráľ, nebolo by možné ho interpretovať. Ak by to boli kráľove slová, v tom prípade by nedával zmysel nasledujúci verš, ktorý nazýva dievčinu “ľaliou”. “Šáron” je planina a “ruža” môže byť druhom divej ľalie alebo ruže, ktoré v Judsku považujú za podradné kvety. Divá ľalia je obyčajná a skromná kvetina. Je divá, nie je šľachtená. Nepestujú ju ľudia, ale Boh.

Dievčina reaguje na kráľovu chválu z verša 1,15 tak, že sa prirovnáva k divej ľalii či ruži šáronskej. Vo verši 1,16-17 dievčina jednak chváli kráľa, jednak hovorí o odpočinku. O sebe hovorí, že je iba obyčajnou kvetinou, čo znamená, že sama nemá veľkú hodnotu, že je obyčajným človekom, o ktorého sa stará Boh.

IX. KRÁĽOVA ODPOVEĎ (2,2)

Verš 2: “Ako ľalia medzi bodľačím (tŕním -- Roh), tak je moja milovaná medzi devami.” Kráľ potvrdzuje, že je skutočne ľaliou. Nehovorí však o ľaliách údolí, ale o ľaliách medzi bodľačím. To znamená, že dievčina je ako ľalia, a všetci ostatní sú bodľačím.

V Biblii sa bodľačie spomína v dvoch súvislostiach. Po prvé sa vzťahuje na prirodzený ľudský život po Adamovom páde. Podkladom je tu 1. kniha Mojžišova 3,18. Tu tŕnie vyrástlo samovoľne, bez zasiatia. Ďalším podkladom je 2. kniha Mojžišova 3, kde sa hovorí o tŕňovom kre. Oheň horel, ale ker nespálil. Oheň a svetlo nevychádzali zo samotného tŕnia, ale z Boha. Aj keď Boh ker použil, nespôsobil mu škodu. Znamenalo to, že Boh bude používať Mojžiša na to, aby zaobchádzal s Izraelom aj s pohanmi podľa Božej vôle, a nie podľa požiadaviek prirodzeného ľudského života. Najväčším bohatstvom skutočného svedectva nie sú ľudské veci, ale Božie. Boh nepoužil nič, čo pochádzalo z Mojžiša. Použil iba to, čo pochádzalo z Boha samotného. Po druhé: tŕnie predstavuje všetko, čo vyrastá z prirodzenosti. Napríklad dôsledky hriechu a telesnosti. To sym­bolizuje tŕnie v Matúšovom evanjeliu 1,7. Tŕnie v liste Židom 6,8 predstavuje plody ľudskej svojvôle, ktoré budú nakoniec spálené.

Slovo “devy” je prekladané aj ako "dcéry" a je v množnom čísle. Tieto devy nie sú dcéry jeruzalemské. Pán považuje tých, ktorí ho nasledujú, za ľalie, za niečo iné ako sú tí, ktorí sa zrodili z hriechu. Pán vyhlasuje, že sa odlišujú od tých, ktorí žijú v hriechu. Okolo je hriešny a prirodzený život, ale oni sa mu neprispôsobujú. Sú to tí, ktorí majú vieru. Verš zároveň naznačuje utrpenie, ktoré musí veriaci obklopený telesným a hriešnym životom znášať.

X. CHVÁLA A RADOSŤ DIEVČINY (2,3-6)

Verš 3 hovorí : “Ako jabloň medzi stromami lesa, tak je môj milý medzi junákmi. S túžbou som si sadla do jeho tône, jeho ovocie je sladké môjmu podnebiu."

Dievčina teraz prirovnáva kráľa k hriešnikom. “Junáci” predstavujú všetko, čo zaujme srdce, všetko, po čom túžime (Gn 3,6), všetko, čo môže srdce ovládať, a každého, na koho sa srdce môže upnúť.

Všimnite si slová: “Ako jabloň medzi stromami lesa”. V pôvodnom jazyku je “jablko” vyjadrené výrazom “bergamotový pomaranč”. Je to vždy zelený strom, ktorý na zimu nezhadzuje lístie. Jeho plod sa trochu podobá na granátové jablko a má príchuť pomaranča a citrónu. “Junáci” sa môžu porovnávať iba s obyčajnými stromami, zatiaľ čo “milý” má tri vlastnosti: 1) je košatý, 2) stále poskytuje tieň, pretože je vždy zelený a jeho lístie neopadáva, 3) prináša ovocie. Mnohé stromy sú stále zelené, ale nenesú ovocie. Je teda košatý, poskytuje tieň a je plodný. Dievčina prichádza k poznaniu, že Pán je dokonalý vo všetkom.

Najprv sa však Pánovi úplne odovzdala. Teraz vydáva svoje svedectvo. Sú to jej vlastné slová a ona ich verejne vyslovuje pred ľuďmi. Potvrdzuje nielen to, že Pán je vínom, ale chváli aj víno samo. Nijaká osoba ani vec už nemôžu uchvátiť jej srdce. V cirkvi už neexistuje rozdelenie na stúpencov Pavla a stúpencov Apolla, pretože také rozdiely pochádzali iba z telesnosti (1 Kor 3,3-4). Jej zrak teraz naplno upútal Pán.

“S túžbou” sa dá preložiť aj ako “dychtivo, s radostným očakávaním”. Posedenie v jeho tieni prináša radostné povznesenie a nesie so sebou pocit vytrženia. Človek je naplnený radosťou, pretože sedí v Pánovom tieni a má pocit, ako by bol vytrhnutý do Pánovej prítomnosti.

Tieň je protikladom slnečnej žiary a pripomína verš 1,6. V tieni je odpočinutie.

“Jeho ovocie je sladké môjmu podnebiu.” Jedlo vo verši 2,3 sa niečím odlišuje od jedla vo verši 1,12. Tam sa dôraz kladie na samotného Pána, ale tu ovocie predstavuje všetko, čo nám jeho život a dielo vydobyli: ospravedlnenie, posvätenie, pokoj a príchod Ducha svätého. Dievčina sa na jednej strane raduje z Pánovej prítomnosti a na druhej strane využíva všetko, čo pre ňu vydobyl. Toto ovocie nám sladne na perách každý raz, keď ho ochutnáme.

Verš 1,4 hovorí o behu, zatiaľ čo 1,8 hovorí o nasledovaní. Vo veršoch l,12-14 dievčina možno sedí, ale nie je to jasne povedané. Ani vo veršoch 16--17 sa nevyskytuje sloveso, ktoré by opisovalo konkrétnu polohu. Vo verši 2,3 si však dievčina skutočne sadla, aby sa radovala z Pánovej prítomnosti. Vyvoláva to dojem, že jej postavenie sa oficiálne potvrdilo. Dievčina oddychovala už vo veršoch 1,16-17 a teraz sa už iba oficiálne oznamuje, čo získala. Vlastný dej prebieha vo veršoch 1,16-17 a verš 2,3 o tom len rozpráva.

Verš 4 hovorí : “Zaviedol ma do vínnej pivnice a láska bola jeho znakom nado mnou." Vínna pivnica, alebo dom vína (Roh) je dom, kde sa hoduje. Je to miesto, kde sa človek môže slobodne užívať všetko do sýtosti. Už druhýkrát kráľ dievčinu niekam uvádza (prvý raz to bolo v 1,4). Radosť z ovocia a z domu hodovania sa do istej miery odlišuje od radosti pri kráľovom stole. V dome, kde sa hoduje, sa hosť zabáva -- dôraz sa kladie na veselosť. Človek býva automaticky uvedený do domu vína, keď sa prvýkrát zasvätí, prejde cestou kríža a spozná všetko, čo pre neho Pán vydobyl. Inými slovami, kráľ nás uvádza do svojich komnát, aby nám dal zjavenie, a do domu vína nás privádza preto, aby nám daroval radosť -- radosť z kráľovej prítomnosti.

“A láska bola jeho znakom nado mnou." V inom preklade čítame: "Jeho zástava nado mnou je láska.” (Roh) Láska je rozvinutá zástava. Všetko tu súvisí s láskou. Znak alebo zástava je vždy symbolom toho, čo človek koná. Je to jeho heslo. Našou zástavou je láska a to znamená, že všetko, čo konáme, je založené na láske.

Verš 5 hovorí : “Posilnite ma hroznovými koláčmi, občerstvite ma jablkami, lebo som chorá od lásky." Občerstvenie je akýmsi oži­vením. Ochorieť od lásky znamená tak veľmi sa radovať, až sme vyčerpaní. Kazateľ Moody bol naplnený takou veľkou radosťou, až ju nemohol uniesť. Musel požiadať Pána, aby príliv radosti zastavil.

Hlavným zmyslom tohto verša je upozorniť na potrebu striedmosti. Je krásne nachádzať sa v Pánovej prítomnosti, ale skúsenosti svätých ukazujú, že kedykoľvek sa ňou nechali premôcť, padli ako mŕtvi. Verš ukazuje, že to, čo dievčina prežíva, je viac, ako môže zniesť. Naša schopnosť radovať sa z Pána má svoje hranice. Skôr ako môžeme okúsiť väčší podiel radosti, musíme Pána poprosiť o väčšiu silu. Inak ak uvidíme priveľa, naše sily na to nebudú stačiť. Pozemské nádoby nemajú dostatočnú kapacitu. Na to, aby sme sa mohli radovať viac, sa musíme dať Pánom posilniť.

Verš 6 hovorí: “Jeho ľavica je pod mojou hlavou, jeho pravica ma objíma.” “Jeho ľavica je pod mojou hlavou” znamená, že Pán dvíha dievčine hlavu, aby sa na neho mohla pozerať. Ak niekoho objímame, robíme to obyčajne pravou rukou. Tu sa dôraz kladie na ochranu a láskyplnú podporu. Nejde tu však o podporu silou, ale dôverným priateľstvom. Inými slovami, i keď sme dostali Pánovu lásku, potrebujeme podporu jeho milosti.

XI. KRÁĽOV PRÍKAZ (2,7)

Verš 7 hovorí : “Zaprisahávam vás, dcéry jeruzalemské, pri gazelách a poľných jeleniciach, neprebúdzajte a nerušte lásku, kým sama nechce.” Darby aj vysvetlivky k American Standard Version (ASV), používajú slovo “gazely”, (podobne ako EvP – pozn. red.), zatiaľ čo King James Version (KJV) a ASV (podobne ako Roháčkov preklad – pozn. red.) používajú slovo “srny”. Všetky verzie zhodne používajú slovo označujúce mladú laň. “Zaprisahávam vás” je rozkazovací spôsob -- kráľovský tón.

Pasáž od verša 1,2 až po verš 2,7 predstavuje v Piesni piesní jednu etapu duchovnej skúsenosti. Po nej Pán dopraje dievčine krátke zastavenie. Teraz človek dosiahol stav, ku ktorému mal dospieť. Dostal sa k nemu bez senzácií, pokojne a s vytrvalosťou. Vyšiel z komnát a vošiel do domu vína. Veriaci sa bez problémov dostal do domu vína a Pán si želá, aby sa na chvíľu zastavil.

Dcéry jeruzalemské milujú vzrušenie a rady sa do všetkého pletú. Pán ich preto žiada, aby nevyrušili jeho milovanú.

Srnky a lane sú veľmi plaché zvieratá a ľahko sa vyľakajú. Kráľ vydáva tento príkaz, pretože dievčina je chorá od lásky. Netreba ju rozrušovať, môže ostať ešte chvíľu v pokoji. Je v Pánových rukách, ostatní ju nemajú rušiť. Neprospeje jej, ak jej budú druhí prejavovať pozornosť, iba ju tým vyrušia. Mala by teraz chvíľu oddychovať a čakať, kým sa toto obdobie uzavrie a bude sa môcť vydať na ďalšiu cestu. Nevyrušujte ju! Čakajte, až sa sama preberie. Nemyslite si, že je priveľmi zaujatá dušou, a preto potrebuje pomoc. Do tejto situácie ju doviedlo to, čo doteraz zažila, a preto potrebuje čas na uvoľnenie.

Láska dosiahla vrchol. Kráľ je tu, preto zmĺknime (Hab. 2,20). Sám Pán mlčať bude vo svojej láske (Sof 3,17). Znamená to, že nás bude milovať v stíšení.

ZÁVER

(1) V prvej kapitole dievčina videla kríž. Zatiaľ nespoznala význam a moc vzkriesenia.

(2) Nebezpečím prvej etapy je ustrnutie v uzavretom spoločenstve.

(3) Dievčina zatiaľ nerozumie významu zasvätenia sa a poslušnosti kríža, pretože ešte neprešla skúškou. V skutočnosti na seba zatiaľ nevzala kríž a na cestu kríža sa nevydala.

(4) Je tu ešte ďalšie nebezpečenstvo. Napriek tomu, že pochopila chybu spočívajúcu v namyslenosti, zatiaľ nedospela k poznaniu, že Majster je väčší ako dielo. (Hoci pochopila, že je chybou starať sa o cudzie vinice, starostlivosť o vlastnú vinicu stále považuje za dôležitú.)

(5) Dievčina má určitý nedostatok. Celý čas vidí iba to, čo znamená Pán pre ňu. Nevidí, aké postavenie by mala ona sama zaujať voči nemu. Inými slovami, raduje sa z plodov Pánovho diela, ale Pánovi nedáva možnosť radovať sa z plodov jeho vlastnej práce. Získala Pána, ale on zatiaľ nezískal ju.

V prvej časti Kristus existuje pre mňa, ale zatiaľ ja neexistujem pre Krista.

 

© 1998 Living Stream Ministry
Prvé vydanie -- júl 1998

Prejdite do: