Často sme mali a možno aj často mávame pocit, že nám niečo chýba, myslím skutočne chýba, niekde hlboko v nás sme stále nespokojní, smädní. Nikde nie sme „doma“, nikde si od tohto hlbokého a často veľmi ukrytého, no stále existujúceho pocitu „neoddýchneme“. Tento pocit je skutočný a hoci sa ho mnohí ľudia snažia prehliadať, alebo „zahnať“ zábavou, či rozptýlením rôzneho druhu, vždy tu ostáva. Dokonca ani láska medzi ľuďmi tento pocit nedokáže utíšiť. Čo s tým? Asi najlepšie to robia tí, čo tento pocit prehliadajú, alebo „upíjajú“ zábavou, či rozptýlením, zdá sa. Nie je to však tak. Tento pocit je prirodzený pocit každej ľudskej bytosti, je to pocit, je to prahnutie po zmysle človečenstva. Tým vnútorným smädom, hlbokým prahnutím našej bytosti je vrodená túžba po Bohu. Niet človeka, ktorý by ju nemal, hoci mnohí o tom nevedia...
Zrejme ešte oveľa viac ľudí nevie, že aj Boh potrebuje domov, miesto kde by bol doma, kde by si „odpočinul“. Boh nie je energia vesmíru, všade prítomné všetko, alebo skôr všadeprítomné nič. Boh nie je ani nezávislý sudca, ktorý kontroluje a má váhu na dobro a zlo a na konci o nás rozhodne podľa toho kam sa váha prikloní. Nie, to nie. Boh je osoba – veď to podľa Neho sme boli stvorení, Boh je partner, skutočná, osobné, intímna bytosť. Všetky hnutia a túžby po Ňom v skutku len odrážajú Jeho túžbu po nás.
Tento Boh, táto osoba, tento partner potrebuje príbytok, domov, spolupartnera. Tým domovom nie sú chrámy, či ovzdušie, a ani vesmír ako taký a partnerom nie sú anjeli, či duchovia. Týmto domovom, partnerom a zároveň miesto uspokojenia a oddychu pre Boha je človek. Boh chce prebývať s človekom v tej najbližšej možnej vzdialenosti, chce byť jeho najbližším partnerom, chce byť s človekom, vlastne v ňom samom, ako svojom príbytku.
Ako zvláštne by to bolo, keby sme si nejakého priateľa priviedli domov – na návštevu a povedali mu, cíť sa ako doma, ja si idem niečo zariadiť, zajtra ráno uvidím, či tu ešte budeš... Niekedy je to s nami aj takto, o Bohu niečo vieme, no nestaráme sa – veď potom sa uvidí, potom, na konci sa pozrie Boh na váhu a presype ma na tú dobrú polovičku neba. Áno, mohlo by to tak byť, no to by musel byť iný boh, alebo iné všadeprítomné a súdu schopné „niečo“ podobné Bohu. Toto nie je správna predstava o Bohu. Boh je osoba, s ktorou máme vzájomný a rokmi sa rozvíjajúci vzťah, ktorej blízkosť vnímame a hlboko sa vzájomne poznávame, je to bytosť, s ktorou existujeme a ktorú milujeme.
Či azda všetci po takomto niečom netúžime, či práve takúto osobu nehľadáme? Nehľadajú toto aj všetci tí, ktorých poznáme? A vlastne všetci ľudia na zemi...?
Pokračovannie na budúce o hľadajúcom človeku - skutočný príbeh o hľadajúcej žene