Dôležitosť lámania
Biblické texty. Jn 12:24; Heb 4:12-13; 1Kor 2:11-14; 2Kor 3:6; Rim 1:9; 7:6; 8:4-8; Ga 5:16; 22-23, 25
Služobník Boží skôr či neskôr zistí, že on sám je tou najväčšou prekážkou pre vlastnú prácu. Skôr či neskôr zistí, že vonkajší človek sa nezhoduje s vnútorným človekom, pretože kým vnútorný človek mieri jedným smerom, vonkajší človek chce ísť opačným smerom. Zistí, že vonkajší človek sa nemôže podriadiť vláde ducha a nemôže kráčať podľa Božích najvyšších požiadaviek. Pochopí, že najväčšou prekážkou v jeho práci je jeho vonkajší človek a že tento vonkajší človek mu bráni používať jeho ducha. Každý služobník Boží by mal byť schopný používať svojho ducha, zaistiť Božiu prítomnosť vo svojom duchu, poznať Božie slovo prostredníctvom svojho ducha, dotýkať sa svojím duchom skutočného stavu človeka, odovzdávať Božie slovo prostredníctvom svojho ducha a vnímať a prijímať božské zjavenie svojím duchom. A predsa, vonkajší človek bráni Božiemu služobníkovi používať svojho ducha. Mnohí Pánovi služobníci sú zásadne nespôsobilí konať Pánovo dielo, pretože ešte neboli Pánom zásadne zlomení. Bez takéhoto zlomenia, sú vlastne nespôsobilí na akékoľvek dielo. Všetka horlivosť, zápal a úprimné žiadosti sú márne. Tento druh zásadného lámania je pre nás jediným spôsobom, ako sa môžeme stať Pánovou užitočnou nádobou.
Vonkajší človek a vnútorný človek
List Rimanom 7:22 hovorí: „Podľa vnútorného človeka s radosťou súhlasím s Božím zákonom.“ Náš vnútorný človek s radosťou súhlasí s Božím zákonom. V liste Efezanom 3:16 čítame: „... aby vám podľa bohatstva svojej slávy dal skrze svojho Ducha mocne zosilnieť na vnútornom človeku.“ V druhom liste Korinťanom 4:16 Pavel tiež povedal: „Aj keď náš vonkajší človek hynie, náš vnútorný sa obnovuje zo dňa na deň“. Biblia rozdeľuje našu bytosť na vonkajšieho a vnútorného človeka. Boh prebýva vo vnútornom človeku a človek mimo tohto vnútorného človeka, obývaného Bohom, je vonkajší človek. Inými slovami, náš duch je vnútorný človek, kým osoba, s ktorou sa ostatní stýkajú, je vonkajší človek. Náš vnútorný človek si oblieka vonkajšieho človeka ako odev. Boh vložil Seba, Svojho Ducha, Svoj život a Svoju moc do nás, čiže do nášho vnútorného človeka. Naša myseľ, emócie a vôľa sú mimo nášho vnútorného človeka. Mimo tohto všetkého je ešte naše telo, naše padlé telo.
Aby človek mohol pracovať pre Boha, musí byť jeho vnútorný človek oslobodený. Zásadný problém mnohých Božích služobníkov spočíva v tom, že ich vnútorný človek sa nemôže vymaniť z vonkajšieho človeka. Aby sa vnútorný človek mohol oslobodiť, musí sa vymaniť z vonkajšieho človeka. Musí nám byť jasné, že prvou prekážkou v našej práci sme my sami, a nie iné okolnosti. Ak je náš vnútorný človek uväznený, sputnaný, náš duch je zahalený a nie je ľahké ho oslobodiť. Ak sme sa nikdy nenaučili vymaniť svojho ducha z vonkajšieho človeka, nemôžeme pracovať pre Pána. Nič nás tak veľmi neobmedzuje ako vonkajší človek. To, či naša práca bude, alebo nebude účinná, závisí od toho, či Pán rozbil nášho vonkajšieho človeka, a teda, či sa náš vnútorný človek môže z neho vyslobodiť. Toto je kľúčová otázka. Pán musí odstrániť nášho vonkajšieho človeka, aby uvoľnil cestu vnútornému človeku. Len čo bude tento vnútorný človek oslobodený, mnohí hriešnici budú požehnaní a mnohí kresťania príjmu milosť.
Smrť a nesenie ovocia
V Jánovi 12:24 Pán Ježiš povedal: „Ak zrno pšeničné, ktoré padlo do zeme, neodumrie, ostane samo, ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu.“ Život je v zrne. Zrno je však obalené šupkou, veľmi pevnou šupkou. A kým sa táto šupka neroztrhne, zrno nemôže rásť. „Ak zrno pšeničné, ktoré padlo do zeme, neodumrie...“ Čo znamená odumrieť? Teplota a vlhkosť pôdy spôsobí, že sa obal zrna roztrhne. Keď sa šupka roztrhne, zrno bude rásť. Najdôležitejšie preto nie je to, či má zrno v sebe život, ale to, či vonkajší obal praskne. Hneď nasledujúci verš hovorí: „Kto miluje svoj život, stratí ho, a kto nenávidí svoj život na tomto svete, zachová ho pre večný život.“ (v. 25). Podľa Pána je tou vonkajšou šupkou náš vlastný život a vnútorný život je večný život, ktorý dáva On. Aby mohol byť vnútorný život oslobodený, vonkajší život musí utrpieť stratu. Ak sa to, čo je vonku, nezlomí, to, čo je vo vnútri, nemôže byť oslobodené.
Len časť ľudí na zemi má v sebe Pánov život. Tých, ktorí ho majú, môžeme rozdeliť na dve skupiny. V ľuďoch z prvej skupiny je Pánov život zviazaný, obkľúčený a uzamknutý. V tých druhých, Pán otvoril životu cestu, a preto môže byť oslobodený. Náš problém dnes nespočíva v tom, ako mať život, ale ako umožniť tomuto životu z nás voľne prúdiť. Keď povieme, že Pán nás musí zlomiť, nie je to len rečnícka figúra či nejaká teória. Naša bytosť musí byť zlomená Pánom. Pánov život sa môže rozšíriť po celej zemi, ibaže je v nás zamknutý! Pán môže požehnať cirkev, Jeho život je však uväznený, uzavretý a zablokovaný v nás! Ak vonkajší človek nebude zlomený, nikdy sa nemôžeme stať požehnaním pre cirkev, ani nemôžeme čakať, že svetu prinesieme Božiu milosť!
Alabastrovú nádobu treba rozbiť
Biblia hovorí o pomazaní pravou nardovou masťou (Ján 12, 3). Božie slovo úmyselne používa prívlastok pravý. Ide o pomazanie pravou nardovou masťou, teda o čosi skutočne duchovné. Pokiaľ sa však alabastrová nádoba nerozbije, pravú nardovú masť z nej nemôžete získať. Je zvláštne, že mnohí ľudia si cenia alabastrovú nádobu. Myslia si, že nádoba je vzácnejšia ako masť. Mnohí ľudia si myslia, že ich vonkajší človek je vzácnejší ako vnútorný človek. Toto je problém, pred ktorým dnes stojí cirkev. Možno si ceníme vlastnú múdrosť a myslíme si, že sme ušľachtilí. Niekto iný si môže ceniť svoje emócie a takisto si myslieť, že je výnimočný. Mnohí ľudia si cenia sami seba; myslia si, že sú oveľa lepší ako iní. Myslia si, že majú lepšiu výrečnosť, schopnosti, lepšiu logiku či úsudok. My však nie sme zberatelia starožitností. Neobdivujeme alabastrové nádoby. Sme tí, ktorým záleží na vôni masti. Ak sa nerozbije vonkajšia časť, vnútorná časť sa nemôže dostať von. Nebudeme mať možnosť ísť ďalej, a ani cirkev nebude mať možnosť napredovať. Nemali by sme sa o seba tak veľmi báť.
Duch Svätý nikdy neprestáva pracovať. Mnohí ľudia môžu dosvedčiť, že Jeho práca v nich nikdy neprestala. Čelia jednej skúške za druhou, dopadajú na nich samé nehody. Duch Svätý sleduje Svojou výchovnou prácou len jeden cieľ: zlomiť a odstrániť vonkajšieho človeka, aby sa vnútorný človek mohol vyslobodiť. Naším problémom však je, že šomreme, len čo sa stretneme s malým problémom, a sťažujeme sa, len čo nás stihne drobný neúspech. Pán nám pripravil cestu. Je pripravený nás použiť. Sotva však dopadne na nás Jeho ruka, sme nešťastní. Buď sa s Ním škriepime, alebo sa na všetko ponosujeme. Odo dňa, keď sme boli spasení, na nás Pán pracuje rozličnými spôsobmi s cieľom oslobodiť naše ja. Či už si to uvedomujeme, alebo nie, Pánovým cieľom vždy je zlomiť nášho vonkajšieho človeka.
Poklad je v hlinenej nádobe. Kto potrebuje vidieť vašu hlinenú nádobu? Cirkvi chýba poklad, nie hlinené nádoby. Svetu chýba poklad, nie hlinené nádoby. Ak hlinená nádoba nebude rozbitá, kto nájde poklad ukrytý vo vnútri? Pán v nás pracuje mnohými a rozličnými spôsobmi, aby rozbil hlinenú nádobu, alabastrovú dózu, vonkajšiu škrupinu. Chce pripraviť cestu, aby prostredníctvom tých, ktorí mu patria, mohol svetu priniesť Svoje požehnanie. Je to cesta požehnania, ale zároveň cesta poznačená krvou. Musí byť preliata krv a nemožno sa vyhnúť ranám. Aké dôležité je, aby bol vonkajší človek rozbitý! Pokiaľ vonkajší človek nebude zlomený, nemôžeme konať duchovnú prácu. Ak sme sa zasvätili službe Pánovi, musíme byť pripravení na to, že nás zlomí. Nemôžeme sa ospravedlňovať alebo chrániť. Musíme Pánovi dovoliť, aby úplne zlomil nášho vonkajšieho človeka a mohol tak k nám mať voľný prístup.
Všetci musíme zistiť, aký má Boh s nami zámer. Je nešťastím, že mnohí ľudia nevedia, čo v nich Pán koná alebo aký má s nimi plán. Kiežby každý z nás poznal, aký s ním má Boh zámer. Keď Pán otvorí naše oči, uvidíme, že všetko, čo sa nám v živote prihodilo, malo zmysel. Pán nikdy nič nerobí zbytočne. Ak si uvedomíme, že Pánovým cieľom je zlomiť nášho vonkajšieho človeka, pochopíme, že všetko, čo sa nám stalo, malo svoj zmysel. Pán sa usiluje dosiahnuť jediný cieľ: zlomiť a odstrániť nášho vonkajšieho človeka.
Problém mnohých ľudí je v tom, že prv ako Pán pohne čo len prstom, dávajú najavo svoju nespokojnosť. Musíme si uvedomiť, že všetky skúsenosti, ťažkosti a skúšky od Pána slúžia pre naše dobro. Nemôžeme si žiadať nič lepšie; ony sú pre nás tým najlepším. Ak niekto ide k Pánovi a povie: „Pane, dovoľ, aby som si vybral to najlepšie,“ nazdávam sa, že Pán mu povie: „Ja som ti už dal to najlepšie. To, čomu čelíš každý deň, je pre tvoje najvyššie dobro.“ Pán zariadil pre nás všetko tak, aby zlomil nášho vonkajšieho človeka. Nášho ducha môžeme plne využiť iba vtedy, keď náš vonkajší človek bude zlomený a náš duch oslobodený.
Zlomenie a načasovanie
Pán láme nášho vonkajšieho človeka dvoma spôsobmi. Prvý spôsob spočíva v kumulovaní úderov a druhý v ich neočakávaní. Niektorých ľudí Pán zasiahne nečakane, a potom ich ďalej postupne láme; najprv prichádza nečakaný úder a potom kumulatívne pôsobenie. Iní ľudia čelia ťažkým situáciám a problémom každý deň. Potom jedného dňa nečakane príde veľký úder od Pána; najprv prichádza kumulatívny účinok, a potom náhly. Toto sú rozličné príklady lámania, s ktorými sa zvyčajne stretávame. Buď najprv príde nečakaný úder, a potom postupné lámanie, alebo je to naopak. Vo všeobecnosti však platí, že aj na tých, ktorí sa neodchýlili z Pánovej cesty, musí Pán pôsobiť niekoľko rokov, prv ako môže proces lámania dokončiť.
Čas, v priebehu ktorého toto lámanie trvá, nemôžeme skrátiť, môžeme ho však predĺžiť. V prípade niektorých ľudí Pán zavŕši dielo lámania za niekoľko rokov. V prípade iných, to však trvá desať alebo aj dvadsať rokov. To je veľmi vážna vec! Nič nie je poľutovaniahodnejšie, ako márniť Boží čas. Pre nás cirkev často prichádza o požehnanie! Sme síce schopní pri kázaní používať svoj rozum a podnecovať ľudí citmi, nemôžeme však používať ducha. Boh nemôže použiť svojho Ducha, aby sa naším prostredníctvom niekoho dotkol. Keď zdržiavame Božiu prácu, spôsobujeme Jeho dielu veľké škody.
Ak sme sa ešte úplne nezasvätili Pánovi, musíme to urobiť teraz. Musíme povedať: „Pane, kvôli cirkvi, kvôli pôsobeniu evanjelia, kvôli tomu, aby si Ty mohol konať a aby som ja mohol vo svojom živote ísť ďalej, odovzdávam sa bezvýhradne a bezpodmienečne do Tvojich rúk. Pane, s radosťou sa vkladám do Tvojich rúk. Som ochotný nechať Ťa, aby si našiel spôsob, ako pôsobiť skrze mňa.“
Zmysel kríža
Možno sme o kríži už dlho počúvali. Možno o ňom veľa vieme, ale čo je kríž? Zmyslom kríža je zlomiť vonkajšieho človeka. Kríž usmrcuje vonkajšieho človeka a láme škrupinu. Kríž úplne ničí vonkajšieho človeka. Ničí naše názory, metódy, múdrosť, samoľúbosť – jednoducho všetko. Keď bude vonkajší človek zničený, vnútorný človek sa oslobodí a duch môže byť funkčný. Cesta pred nami je naozaj celkom zreteľná.
Keď bude náš vonkajší človek zlomený, bude ľahké oslobodiť nášho ducha. Jeden brat má vynikajúci rozum; všetci, ktorí ho poznajú, to dosvedčia. Má pevnú vôľu a jeho city sú zdržanlivé a hlboké. Pri stretnutí si však ľudia uvedomujú, že sa dotýkajú jeho ducha, nie jeho pevnej vôle, bystrého úsudku, alebo zdržanlivých a hlbokých citov. Iná sestra je rýchla. Každý, kto ju pozná, si to uvedomuje. Je rýchla v myslení, rýchla v hovorení, rýchla vo vyznávaní, rýchla v písaní a rýchla v zahadzovaní toho, čo napísala. Pri stretnutí sa však ľudia nedotýkajú jej rýchlosti, ale jej ducha. Samotná jej osoba bola zlomená. Zlomenie vonkajšieho človeka je veľmi závažná otázka. Nemôžeme stále lipnúť na svojich slabostiach. Po piatich či desiatich rokoch Pánovho pôsobenia nemôžeme zostať rovnakí. Musíme Pánovi dovoliť, aby na nás pôsobil. To je Pánova základná požiadavka voči nám.
Dva dôvody, prečo sa niekto nedá zlomiť
Prečo tak veľa ľudí zostáva nezmenených, hoci už roky počúvajú Božie slovo? Iní majú pevnú vôľu, silné city alebo prenikavú inteligenciu, a Pán ich mohol zlomiť. Existujú dva dôvody, prečo mnohí ľudia nie sú zlomení ani po mnohých rokoch.
Prvý z nich je, že žijú v temnote. Nevidia Božiu ruku. Boh pracuje a láme ich, no oni nevedia o tom, že v nich koná Svoje dielo. Chýba im svetlo a nežijú vo svetle. Vidia iba ľudí a myslia si, že všetci sú proti nim. Alebo vidia iba podmienky, v ktorých žijú, a ponosujú sa, že sú príliš tvrdé. Všetku vinu pripisujú prostrediu. Kiežby nám Pán otvoril oči, aby sme videli Božiu ruku. Kiežby sme pokľakli a povedali: „Toto si Ty. Toto si Ty. Prijímam to.“ Prinajmenšom musíme vedieť, čia ruka sa nás dotýka. Prinajmenšom musíme poznať tú ruku a vidieť, že to nie je svet, ani naša rodina, ani bratia a sestry v cirkvi. Musíme vidieť Božiu ruku. Ten, kto sa nás dotýka, je Boh. Musíme sa učiť od Madam Guyon, ktorá by takú ruku bozkávala a cenila si ju. Potrebujeme toto svetlo. Musíme akceptovať všetko, čo Pán robí, a veriť tomu. On sa v tom, čo robí, nikdy nemôže mýliť.
Po druhé, človek, ktorý nie je zlomený, má priveľmi rád sám seba. Samoľúbosť je veľkou prekážkou. Musíme Boha žiadať, aby od nás odstránil všetku samoľúbosť. Keď nám ju vezme, musíme Ho chváliť a povedať: „Pane! Ak je toto Tvoja ruka, celým srdcom ju prijímam.“ Musíme mať na pamäti, že všetky nedorozumenia, ponosy a nespokojnosť majú tú istú príčinu – tajnú samoľúbosť. Pretože potajomky milujeme sami seba, pokúšame sa zachrániť. To je veľký problém. Problémy často vznikajú preto, lebo sa pokúšame zachrániť sami seba.
Tí, ktorí poznajú Pána, idú ku krížu bez toho, aby prijali ocot zmiešaný so žlčou! Mnohí idú ku krížu neochotne. Pokúšajú sa ochutnať ocot zmiešaný so žlčou, aby uľavili svojim pocitom. Tí, ktorí hovoria: „Pohár, ktorý mi dal Otec, či ho nemám piť?“, neprijmú pohár, ktorý je naplnený octom zmiešaným so žlčou. Prijmú len jeden pohár, nie obidva poháre. Títo ľudia nemilujú sami seba. Samoľúbosť je koreňom našich problémov. Kiež k nám Pán dnes prehovorí, aby sme sa mohli modliť: „Môj Bože! Teraz vidím, že všetko prichádza od Teba. Všetky moje skúsenosti z posledných piatich, desiatich, ba možno dvadsiatich rokov, boli od Teba. Všetky tieto veci mali jeden cieľ – aby sa cezo mňa prejavil Tvoj život. Bol som nerozumný. Nevidel som to. Pretože som miloval sám seba, robil som mnohé veci, aby som sa zachránil, a stratil som veľa Tvojho času. Dnes vidím Tvoju ruku a dobrovoľne sa ti zasväcujem. Znova sa odovzdávam do Tvojich rúk.
Predpokladané rany
Nikto nevyžaruje väčšie čaro ako človek, ktorý prešiel procesom lámania. Tvrdohlavý a sebecký človek sa potom, ako ho zlomí Boh, stane veľmi príťažlivou osobnosťou. Vezmite si Jákoba zo Starého zákona. Zápasil so svojím bratom už v matkinom lone. Bol neposlušný, prefíkaný a úskočný. A predsa vo svojom živote prešiel mnohými trápeniami. V mladosti utiekol z domu. Lában ho dvadsať rokov podvádzal. Jeho milovaná žena Ráchel umrela na ceste domov a jeho drahého syna Jozefa predali do otroctva. Po mnohých rokoch Benjamína zadržali v Egypte. Boh sa dotýkal Jákoba znovu a znovu a zosielal naňho mnohé trápenia. Jákobov príbeh je príbehom Božieho lámania. Božie opakované dotyky ho zmenili. Vo svojich posledných rokoch sa stal skutočne otvoreným, úprimným človekom. Ako dôstojne pôsobil, keď v Egypte stál pred faraónom a rozprával sa s ním! Pred svojou smrťou sa opieral o palicu a chválil Boha. Aký je to nádherný obraz! Akým zjavným požehnaním bol pre svoje deti a vnúčatá! Keď čítame poslednú časť Jákobovho príbehu, nemôžeme sa neskloniť a nechváliť Boha. Tu je zrelým mužom, mužom, ktorý poznal Boha. Po desaťročiach Božieho formovania je Jákobov vonkajší človek zlomený. V starobe je naňho nádherný pohľad. My všetci máme v sebe trochu z Jákoba. Možno viac ako trochu. Dúfajme, že Pán si nájde spôsob, ako nás zlomiť. Kiež bude náš vonkajší človek zlomený natoľko, že vnútorný človek sa bude môcť oslobodiť a prejaviť. To je nesmierne dôležité. Toto je cesta služobníkov Pánových. Môžeme slúžiť iba vtedy, ak sme dosiahli tento bod; iba vtedy môžeme viesť ostatných k Pánovi a k poznaniu Boha! Nič iné nefunguje. Doktríny a teológia nebudú účinné. Ani lepšie poznanie Biblie nám neprinesie osoh. To jediné, čo prináša Bohu osoh, je vyjsť zo seba samých.
Keď nášho vonkajšieho človeka postihnú rozličné trápenia a nešťastia, keď ho zlomia a pokoria údery, práve cez rany a jazvy, ktoré nám zostanú, bude duch prúdiť znútra von. Obávam sa, že niektorí bratia a sestry sú stále veľmi neporušení, nikdy neutrpeli nijakú ranu a nikdy sa nezmenili. Kiež je k nám Pán milosrdný a pripraví nám priamu cestu. Kiež uvidíme, že toto je jediná cesta. Kiež uvidíme, že všetky Pánove zásahy za posledných desať alebo dvadsať rokov vedú k jedinému cieľu. Preto by sme nemali opovrhovať tým, čo v nás koná. Kiež nám Pán pravdivo ukáže, aký význam má zlomenie vonkajšieho človeka. Ak náš vonkajší človek nebude zlomený, všetko, čo máme, je len v našej mysli a oblasti poznania a je nám zbytočné. Kiež nás Pán dôkladne sformuje.
© 2012 Living Stream Ministry
Druhé vydanie -- október 2012